Hlavná myšlienka
„Nekonečná vízia“ nie je o nekonečnom množstve efektov, ale o uvoľnení hraníc bežného vnímania. Písmeno sa môže stať predmetom a kocka partnerom.
Ilúzia stojí na tichej dohode s publikom. Diváci vedia, že predmet nemá skutočnú hmotnosť, no presné načasovanie tanečníka ju na chvíľu urobí uveriteľnou.
Každodenné symboly sa oslobodia od svojej obvyklej funkcie. Typografia už nie je iba informáciou a geometria iba konštrukciou; obe sa menia na materiál pre vystúpenie.
Práve hranice skutočného tela robia virtuálny priestor presvedčivým. Ruka musí presne dosiahnuť, zastaviť a niesť, a preto obrazovka pôsobí slobodnejšie, nie menej skutočne.
Dielo napokon vyzýva divákov, aby zostali zvedaví. Videnie sa stáva „nekonečným“ vždy, keď odložíme prvú samozrejmú odpoveď a znovu sa pozrieme, čím by sa obraz mohol stať.
