Hlavná myšlienka
„Tanec vlkov“ prináša na javisko inštinkt svorky bez toho, aby napodobňoval vzhľad zvierat. Ostražitosť, poriadok, spolupráca a spoločná sila sa prejavujú v choreografii. Tanečníci sa rozostúpia, priblížia, zastavia, nasledujú jeden druhého a napokon vykročia spolu. Každý si zachová vlastnú osobnosť, no zároveň reaguje na rytmus skupiny — podobne ako vlky, ktoré sa navzájom čítajú v neznámom teréne.
Svorka nie je iba symbolom agresivity alebo prevahy. Predstavuje aj rozvahu, dôveru a tiché porozumenie, ktoré skupine pomáhajú čeliť neznámemu. Sila jednotlivca má hranice, spoločný cieľ však dokáže spojiť rozptýlenú energiu. Z malých zoskupení postupne vzniká celý súbor a tanec vedie od osamelého hľadania smeru k opore a spoločnému pohybu vpred.
Vizuálny svet stojí na hlbokej čiernej, studenom bielom svetle a ľadových modrých tónoch. Ostré tvary, zvislé lúče a pretínajúce sa línie pripomínajú lesy, rokliny a hranice v tme aj stopy pohybujúcej sa svorky. Keď tanečníci menia pozície, obraz sa okolo nich otvára, zatvára a rozťahuje. Obrazovka už nie je iba kulisou, ale živým prostredím, v ktorom sa pohybujú telá.
Tanečníci prinášajú na javisko skutočné telo a vôľu; obrazovka dáva tvar emóciám a spoločnej energii, ktoré by inak zostali neviditeľné. Keď sa skupina rozdelí, vizualizácia sa rozpadne na samostatné plochy. Keď sa opäť spojí, svetelné polia sa prepoja a zaplnia javisko. Dialóg živých účinkujúcich s virtuálnym priestorom umožní publiku cítiť vznik svorky bez toho, aby muselo uvidieť jediného vlka.
Dielo sa začína zadržanou, bdelou nehybnosťou a postupne sa otvára do uvoľnenia. Popri rýchlosti a sile svorky rozpráva o hľadaní spojencov, budovaní dôvery a voľbe spoločného smeru pod tlakom a v neistote. Silná skupina nemaže individualitu. Každému dáva miesto v spoločnom zámere a umožní, aby jeho vlastná sila rástla.
